Simčilin svet plný snov

Ako som tu kdesi spomenula, dokonca asi aj v tom svojom nešťastnom profile, som ašpirujúca autorka. Čo to znamená v praxi? Žeby som jedného krásneho dňa rada uzrela vlastnú knihu na svetle sveta. To je ľahšie si vysnívať ako splniť, samozrejme. No nie je to nesplniteľný sen! Len... človek musí byť perzistentný, pracovať na sebe, každý deň zo seba vytlačiť aspoň zopár slov, ktoré aj tak neskôr prepíše, ale! Dôležité je nevzdávať sa. Veriť v samého seba. Písať preto, lebo nám to robí radosť a nie preto, lebo raz ten príbeh možno budeme držať v rukách. A ja som sa čo? V jednu chvíľu som sa vzdala a povedala si, že to nemá zmysel. Lebo som čo? Idiot. Zhrnula by som to asi takto – ako 13 ročná žaba som mala pevnejšiu disciplínu a odhodlanie v porovnaní s 24 ročnou kozou, ktorou som dnes. A to si vezmite, že čoskoro oslávim svoju prvú štvrť storočnicu. Ha! Na druhú stranu už sa tak neubíjam, keď niečo nie je tak celkom podľa mo...

Ach... už si ani poriadne nespomínam, aké to vlastne bolo písať články a deliť sa tak o kúsok zo seba. A teraz tu sedím, ťukám do klávesnice a ani neviem, či je to tá správna cesta alebo ani nie. Nuž, kým neskúsiš, nevieš. Tak ja teda skúsim a uvidím, čo z toho bude. Kedysi dávno som blogovala - možno niekto z vás na môj blog naďabil. Knižný blog plný recenzií a rôznych bláznivých článkov a nápadov spojených s tým najkrajším umením - písaným. Milovala som ten blog, ale časom... časom mi začal pripadať ako povinnosť a to som v rámci náporu života prestala tak trochu zvládať. Veď aj preto som písanie ako také zavesila na klinec, pretože som naň nemala čas, kapacitu, náladu. Štúdium na vysokej škole a rýchly život si na mne vybral svoju daň, bola som úplne prázdna, čo sa kreativity týka. Ani ťuk. Jediné kreatívne obdobie bolo skúškové a to bolo raz za polroka, potom sa moja kreativita opäť stiahla.  Viete, to je život. Vždy to tvrdím a tvrdiť budem. Sú ľudia, ktorí nám do ...