Písanie a ako sa nezblázniť

Ako som tu kdesi spomenula, dokonca asi aj v tom svojom nešťastnom profile, som ašpirujúca autorka. Čo to znamená v praxi? Žeby som jedného krásneho dňa rada uzrela vlastnú knihu na svetle sveta. To je ľahšie si vysnívať ako splniť, samozrejme. No nie je to nesplniteľný sen! Len... človek musí byť perzistentný, pracovať na sebe, každý deň zo seba vytlačiť aspoň zopár slov, ktoré aj tak neskôr prepíše, ale! Dôležité je nevzdávať sa. Veriť v samého seba. Písať preto, lebo nám to robí radosť a nie preto, lebo raz ten príbeh možno budeme držať v rukách. A ja som sa čo? V jednu chvíľu som sa vzdala a povedala si, že to nemá zmysel. Lebo som čo? Idiot.

Zhrnula by som to asi takto – ako 13 ročná žaba som mala pevnejšiu disciplínu a odhodlanie v porovnaní s 24 ročnou kozou, ktorou som dnes. A to si vezmite, že čoskoro oslávim svoju prvú štvrť storočnicu. Ha! Na druhú stranu už sa tak neubíjam, keď niečo nie je tak celkom podľa mojich predstáv a nemám tendenciu dupkať ako nazúrené decko, ktoré nedostane to, čo chce. Myslím si, že z tohto hľadiska je to win-win situácia, no nie? No tak či tak by som sa rada, aspoň na chvíľku, vydala za svojím mladším ja a vytrieskala z neho všetky jeho tajomstvá, ktoré ho hnali vpred za čímsi, čo som v určitú chvíľu svojho života začala považovať za nedosiahnuteľné. A prečo vlastne?

Tak za prvé: zameranie sa na fyzickú stránku projektu. Áno, vidím sa do dnes s vlastnou knihou v rukách. Vidím, ako ju otvorím a čuchám k papieru, opájam sa jeho vôňou. Teším sa ako malé dieťa, že jo, ono mi to vyšlo! Lenže... zamerala som sa natoľko na ten budúci výsledok, až som sa stratila v prítomnosti, keď som na tom budúcom výsledku mala pracovať. Čo bolo teda výsledkom? Nuž... jednoducho to, že som nepísala a zakaždým, keď som si sadla k počítaču, že naťukám aspoň zopár slov, tak nič. Absolútne nič. Vyliala som zo seba odsek, dva, zamračila sa a vymazala to a zase hodnú chvíľu čumela na prázdny hárok vo worde. A čo som spravila potom? Zopakovala proces. Zas a zas a tajne verila, že čoskoro príde tá chvíľa, keď to bude proste DOBRÉ! Lenže ono to neprichádzalo. A keď to neprichádzalo, začala som mávať záchvaty úzkosti a prestala som si k počítaču sadať s cieľom písať s úsmevom a radosťou. Začala som to nenávidieť. A viete čo? Veľmi bolí, keď jeden začne nenávidieť kúsok svojej duše. Pretože písanie... vytváranie vlastných svetov, vlastných postáv a rozpovedanie ich príbehov? To bolo mojou súčasťou od útleho detstva a zrazu... zrazu som to všetko nenávidela. Takže prosím, snívajte. Snívajte s očami otvorenými dokorán, ale nikdy nie na úkor prítomnosti, lebo od života dostanete takú facku, že čau. A bude to bolieť. Bude to bolieť o to viac, že začnete neznášať kúsok samých seba a to, milí moji, zato vôbec nestojí.

Za druhé: uverila som vo vlastnú nedotknuteľnosť a talent, až som začala svoje schopnosti stavať na piedestál, kam zatiaľ vôbec nepatrili. Viete... ono to je tak. Tu vás ktosi pochváli, tam vás ktosi pochváli, vyhráte nejakú tú poviedkovú súťaž a... zrazu ste tam. Vedela som, že mám talent na prácu so slovami. Milovala som to, bavilo ma to. Vždy! A teraz nechcem vyzerať ako nafúkanec, ale je fajn vedieť, že viete a ste čohosi schopní. No... ono to nestačí. Nikdy v živote talent nebude stačiť, pretože keď sa menej talentovaný človek ako vy rozhodne, že niečo dosiahne každodennou prácou a vypiľovaním svojich schopností, zatiaľ čo vy ostanete sedieť na vavrínoch a budete sa opájať všetkými tými krásnymi slovami plnými chvály, tak vás jednoducho predbehne a svoj sen dosiahne. A vy tam ostanete stáť s ústami dokorán v duchu kričiac, ako strašne je to nefér. Bla bla bla. Nie som melodramatická, ale stane sa to. Každý si v určitú chvíľu svojho života povie, že to a tamto nie je fér a prečo vlastne (hlavne na takých tých hraniciach medzi pubertou a dospelosťou, au, au, au)! Lenže to je život. Dostanete facku od života, osudu, Boha... a je len a len na vás, či sa pozbierate a budete makať ďalej, alebo to jednoducho vzdáte. Ja som to vzdala. Niekoľkokrát. Vzdala som to, pretože som si povedala, že to zato nestojí, že nato nemám a namiesto tvrdej práce a snahy zlepšiť sa, som sa nato jednoducho vyprdla, lebo môj svet sa rozpadol ako domček z kariet. A prečo vlastne? Lebo som uverila vo vlastnú dokonalosť, ktorá nikdy nebola a nebude. A to je najväčšia lekcia v rámci písania, ktorú som kedy od života dostala. Všetci vieme, že talent nestačí, ale treba si to každodenne pripomínať. Je to veľmi dôležité. Nechcete predsa dopadnúť ako ja, či?

Za tretie: občas stiahnuť sa je tou najlepšou voľbou, ktorú vám v danej chvíli život dáva. Úplne súhlasím s tým, že pokiaľ sa chcete niekam posunúť, je potrebné na tom pracovať denno-denne. Lenže... nie vždy nám život vyjde v ústrety. Bude nám pod nohy hádzať polená a stavať nás do situácií, ktorým nechceme čeliť, no musíme. Napríklad taký koniec a začiatok roka na kontrolingovom oddelení. Je to brutus! Taký brutus, že do práce prichádzate, keď je ešte tma a odchádzate opäť, keď je tma. No sú to len nejaké tri mesiace, ktoré je potrebné prežiť a zvládnuť (plus, je tam krásna možnosť resetu počas vianočných sviatkov, ktoré keby nie sú, tak neviem, neviem, čo by so mnou teraz bolo). Krásou týchto životných období je, že vás posilnia a posunú vpred. A verte mi, nie je nič horšie ako sa denno-denne zožierať, že momentálne nepracujete na svojom sne, pretože nato jednoducho nemáte čas ani kapacitu. Bola som v stave, keď som chodila neskoro spávať a do práce takmer nebola schopná vstať, lebo som sa zožierala. A to, prosím pekne, mám svoju prácu rada! Nie je ústredným bodom môjho života, ale mám k nej pozitívny vzťah – baví ma a tento 3 mesačný horor ma posunul vpred tak veľmi, ako doteraz asi nič (aspoň čo sa toho profesionálneho života týka, toho môjho ekonomického). Nanešťastie som toto obdobie často strávila sebaobviňovaním z toho, že nepracujem na svojom celoživotnom sne. Ha! Zrazu sa nám Simona prebrala a uvedomila si, na čom ako decko visela a potom to vzdala a zistila, že má v duši dieru, ktorú nič iné okrem písania nezaplní. A čo Simona spravila? Vrhla sa pracovať sama na sebe. A čo sa stalo potom? Potom zistila, že život nie je ideálny a rád si z vás robí šaša. A čo urobila namiesto toho, aby spomalila a zamerala sa nato, načo bolo potrebné sa v tú chvíľu zamerať? Začala depkárčiť ako nejaká 17ka. Takže moje odporúčanie? Je okay dať si pauzu. Je okay na niečom neľpieť celým svojím bytím a tak tým zničiť svoju lásku k tomu. Platí to tak nielen pri obľúbených činnostiach, ale aj pri ľuďoch. Vy a vaše psychické zdravie (ovšem aj fyzické) je najdôležitejšie a keď prídete o to, potom sa dostanete do sebadeštrukčného kruhu, z ktorého je veľmi ťažké vyliezť. Tak prosím, keď nato momentálne nemáte kapacitu, vypustite to. Vy sa k tomu vrátite, nebojte sa, ale občas je potrebné spomaliť, pretože možno budete mať napísaných o pár strán viac (ktoré potom aj tak vymažete), ale vy na tom budete veľmi zle a nenapíšete potom ani čiarku. Čo tak radšej siahnuť po knihe? Alebo si pustiť diel nejakého seriálu? Verte, či nie, ale pomôže to. A nielen ako „relax“, ale aj ako spôsob ako zlepšiť vlastné schopnosti – taký mini výskum, ako zlepšiť svoje „vyprávacie“ schopnosti, ako by povedala jedna moja kamarátka. Len trošku viac sledujte, akým spôsobom plynie príbeh. Ako sa postavy rozprávajú. Neskôr to môžete využiť pri vlastných projektoch!

A ako posledné: píšte. Články, poviedky, nezmyselné básničky... kľudne siahnite po nejakých „writing prompts“ (prvé vety do poviedok, nejaký kratučký nápad, od ktorého sa môžete odpichnúť). Cvičte si písanie. A nemažte to po sebe. Všetko, čo napíšete, nemusí byť niekoľkodielna knižná sága. Písanie má byť v prvom rade zábava – zatiaľ to totiž nie je vaše živobytie (a možno je, ak áno – gratulujem!). Ono tá samotná práca na takých mini projektoch vie byť neskutočne obohacujúca. Jednak ten projekt budete mať skoro za sebou a poviete si jo, ja som niečo dokončil, plus zlepšíte svoje schopnosti opisu a dialógu a budete mať pred sebou aj výzvu, ako najlepšie využiť tých pár strán nato, aby ste strhli čitateľovu pozornosť, zatiaľ čo ten váš svet má hlavu a pätu a postavy dušu. A čo je najdôležitejšie, môžete to využiť ako nejaký reset! Môžete napísať pár stranovú poviedku o tom, ako sa hlavný hrdina snaží vymeniť žiarovku, zatiaľ čo ho pozoruje spolubývajúci, ktorý si z neho ustavične uťahuje. Viete, aká sranda by to mohla byť? Neskutočná. Autorom sa nestanete tak, že budete hovoriť o tom, akú úžasnú knihu píšete a ako ju raz možno dokončíte. Autorom sa stanete tak, že budete písať. A ak raz aj nič nevydáte, tak čo? Je pre vás dôležité to, čo písanie znamená pre vás alebo nutne potrebujete dostať do sveta „fyzický produkt“ svojho písania? To sa potom vraciame k bodu číslo jedna. A to nechceme. Nechceme dopadnúť ako Simča a potom sa z toho vyhrabávať. V dobrom vám vravím!

Na úplný koniec by som vám povedala len toľko... život je nádherný a to so všetkými pozitívnymi i negatívnymi vecami, ktoré vám prinesie. Fakt. Som rada za každú lekciu, ktorú mi dal/dá. Nebyť tých lekcií, možno by som stále bola ten namyslený spratek, ktorý má pocit, že všetko musí byť tak, ako si predstaví a že všetko vie najlepšie. A to som veľmi rada tvrdila, že to tak vôbec nie je. Ha! Bola som. Veru. Ale bolo to obdobie môjho života, ktorým som si prejsť musela. Tak ako každé, ktoré som si zažila a ktoré ešte zažijem. Rovnako ako vy. Takže nedovoľte životu, aby vás zložil na kolená natoľko, že nebudete schopní vstať. Toto je rada od človeka, ktorý pravidelne a rád padá ako hruška. Všade. Už aj tento rok som sa vytrieskala. A keby ste aj mali odísť celí zasadrovaní od hlavy po päty, niekam vás to určite posunie... napríklad žeby bolo fajn si nabudúce vziať protišmykové džády na topánky, keď viete, že je poľadovica.

Takže prosím vás, ak milujete písanie, tak píšte. Len sa z toho nezbláznite! Potom to nebude dávať žiaden zmysel.

Písaniu zdar!