Slovíčko na úvod
Kedysi dávno som blogovala - možno niekto z vás na môj blog naďabil. Knižný blog plný recenzií a rôznych bláznivých článkov a nápadov spojených s tým najkrajším umením - písaným. Milovala som ten blog, ale časom... časom mi začal pripadať ako povinnosť a to som v rámci náporu života prestala tak trochu zvládať. Veď aj preto som písanie ako také zavesila na klinec, pretože som naň nemala čas, kapacitu, náladu. Štúdium na vysokej škole a rýchly život si na mne vybral svoju daň, bola som úplne prázdna, čo sa kreativity týka. Ani ťuk. Jediné kreatívne obdobie bolo skúškové a to bolo raz za polroka, potom sa moja kreativita opäť stiahla.
Viete, to je život. Vždy to tvrdím a tvrdiť budem. Sú ľudia, ktorí nám do života vstúpia a držia sa nás ako kliešte, neodídu. A potom sú ľudia, ktorí ako prídu, tak aj odídu a je to úplne v poriadku. A tak je to so všetkým - so školou, s prácou, súkromným životom, snami... štúdium na vysokej škole mi dalo mnoho, aj keď ma o čosi obralo. Množstvo úžasných ľudí, na ktorých nedám dopustiť; rozvoj; disciplínu... jasné, nebolo to vždy všetko ružové a život gombička, ale úprimne je to jediné obdobie môjho života, do ktorého by som sa vrátila, aj keď ma ku koncu neskutočným spôsobom unavovalo. Nevedela som sa dočkať, kedy ujdem. A ušla som. Ušla som skôr, ako väčšina ľudí a ponorila sa do života pracujúceho človeka. Školu som dokončila... ale už ako pracujúca.
Čo má to všetko, o čom tu píšem, vlastne spoločné? Mnoho. Pretože v rámci celej tej časti môjho života na vysokej škole som o mnoho ľudí a vecí prišla, ale mnohých ľudí a mnoho vecí som aj získala a nikdy zato neprestanem byť vďačná. Ja som taký ten naivný človek, ktorý nikomu nepraje nič zlé a spomína s úsmevom aj na "rozchody", ktoré neprebehli práve najkrajšie. Som aká som. Nebolo to vždy práve takto, ale život jedného naučí. A mňa naučil. Naučil ma, že držať sa zubami nechtami vecí a ľudí, ktorí do vášho života nepatria, nemá jednoducho zmysel. Tí správni si doň zakaždým nájdu cestu späť a iní budú šťastnejší bez vás. A vy bez nich. Občas stačí jednoducho dospieť, prehodnotiť vlastné postoje k životu ako takému, na chvíľočku zastať a zamyslieť sa nad tým, čo vlastne od ostatných čakáte a čo čakáte sami od seba a uvidíte, bude sa vám dýchať ľahšie, keď dôjdete k odpovedi. To je práve to, čo ma prinútilo sadnúť si za počítač a opäť sa zamyslieť nad rozbehnutím blogu. Nie hocijakého - nie takého, kvôli ktorému budem mať na konci dňa zlé svedomie, lebo nestíham dočítať všetky recenzné výtlačky, že meškám s recenziou, že nie je všetko také, aké si predstavujem...
Naučila som sa dať životu voľný priebeh. Naučila som sa... vtipný výraz a nie úplne pravdivý, lebo stále si občas podupkám, že prečo?! PREČO to toľko trvá! Alebo prečo to nie je podľa mojich predstáv, prečo sa život rozhodol urobiť mi práve TOTO a práve TERAZ! To je súčasť procesu. Apropo voľný priebeh neznamená, že osudu nevyjdete naproti. Musíte. Nemôžete sedieť na vavrínoch a čakať na... na čo vlastne? Na zázrak? Tak to predsa nefunguje.
A tak tu teda sedím, ťukám tento článok bez hlavy a päty s myšlienkou v hlave, že možno je ten správny čas vrátiť sa do virtuálneho sveta a opäť prispieť svojou troškou. Možno niekomu pár mojich slov zmení celý život. Možno niekoho pobavím. Možno nahnevám a vytočím. Netuším. A to je na tom to krásne. Tak to teda poďme skúsiť opäť a trochu inak.
Vitajte v mojom svete plnom snov, v ktorom chytím život za pačesy a pokúsim sa o nemožné. A čo to bude? Ktovie. Možno sa chystám uloviť zlatú rybku alebo vyhrať lotériu... každopádne, môžete sa ku mne pridať, veď v skupine to ide vždy lepšie, no nie? ;)
P.S.: A s fľašou vína, samozrejme. O to nebude núdza, nebojte sa!
P.S.2: Úplne úprimne som potrebovala čosi napísať, nech vidím, ako to bude na tom blogu vyzerať. Ešte by som tu mala šľahnúť nejaký obrázok!
P.S.3: No... neviem nájsť autora... tak... snáď to bude okay. Dúfam...
Komentáre
Zverejnenie komentára